V roku 1925 Nemci A.E.Van Arkel a J.H. Deboer prvýkrát použili tepelnú separáciu jódu na výrobu kovového hafnia. Hafnium vyrábaný metódou disociácie jódového tepelného disociácie má vysokú čistotu a môže spĺňať požiadavky na čistotu priemyslu atómovej energie, ale postupne bol nahradený inými metódami kvôli svojej malej výrobnej kapacite, vysokej spotrebe energie a vysokým nákladom.
V roku 1940 Vynašiel luxemburský vedec W.J.Kroll metódu na výrobu titánovej špongie znížením tetrachlórmetánu horčíkom. Vzhľadom na podobné vlastnosti chloridu hafnia a tetrachlórmetánu sa pri výrobe hafnia používa aj metóda redukcie horčíka a stáva sa hlavnou výrobnou metódou kovového hafnia.
Rozvíja sa aj separácia zirokónovej a hafniumovej technológie. V roku 1950 začali západné krajiny používať dva procesy, ktoré poskytla Komisia Spojených štátov pre atómovú energiu na výrobu špongie atómovej kvality hafnium. Na začiatku 70-tych rokov bol úspešne vyvinutý proces varenia zirokónia. Koncom 70-tych rokov rôzne krajiny realizovali výskum na zlepšenie procesov, medzi ktorými Francúzsko navrhlo proces separácie požiaru počas 10 rokov výskumu. Neskôr Japonsko vyvinulo proces extrakcie zirkónia a hafnia v roztoku kyseliny sírovej trioktanamínom (známym ako N235 v Číne) po alkalickej fúzii zirkonitu. Teraz, zirkónium a hafnium separačné technológie môžu byť zhruba rozdelené do mokrej separácie a požiarnej separácie dvoch druhov, úspešné použitie požiarnej technológie v priemyselnej výrobe je zirkónium hafnium roztavená soľ destilácia metóda, mokrá technológia je metóda extrakcie rozpúšťadla.
S rozvojom technológie výroby hafnia sa zvyšuje výťažnosť a aplikačný rozsah hafnia. V 50-tych rokoch reaktor prvej americkej jadrovej ponorky prvýkrát použil hafnium ako riadiacu tyč. V 80-tych rokoch používali Spojené štáty v priemere 26 ton hafnia ročne na jadrové reaktory, hlavne na námorné a letecké účely.
